O vlkoch x)
Vlk dravý (Canis lupus) V angličtine “grey wolf” sa adaptoval na najrozmanitejšie typy biotopu (životné prostredie) a dokáže žiť aj v extrémnych podmienkach od tundry a vysokých hôr, cez daždový prales a teplomilné lesy až po púšť. Vo svete žije asi 15-30 poddruhov. Donedávna sa poddruhy rozdeľovali prevažne na základe geografického rozšírenia, veľkosti a lebkových mier. Mnohé poddruhy sa od seba rozlíšili farbou. Moderné spôsoby genetického výskumu však poskytujú nové informácie, ktoré nie sú vždy v súlade so zaužívanými metódami. Poddruh vlka dravého, ktorý sa vyskytuje na Slovensku, sa odborne volá Canis lupus lupus. Má jedno z najväčších rozšírení: od západu Európy až po Ďaleký východ. V Európe sa vyskytujú ešte dva poddruhy: Canis lupus italicus v Taliansku a Francúzsku a C. l. signatus v Španielsku a Portugalsku. Vlk iberský je menší a na nohách máva čierne pásy. Mnohé z nich žijú v nížinách na poliach v Španielsku. Z ostatných poddruhov, vlk arktický (C. l. arctos), sa podobne ako mnoho iných živočíchov, prispôsobil extrémnym zimným podmienkam. Je charakteristický bielou farbou, hustou srsťou a aj tým, že má najväčšie rozmery – niektoré jedince vážia až 80 kg. Malý ázijský alebo iránsky vlk (C. l. pallipes) väčšinou nezavýja a putuje sám alebo len v malých svorkách. Vyskytuje sa od Izraela až po Indiu. Niektorí vlci dokážu žiť aj v podmienkach púšte, napríklad v Saudskej Arábii (C. l. arabs). Avšak v mnohých oblastiach niektoré z poddruhov vyhynuli, alebo boli vyhubené, ako napr. japonské poddruhy, či vlk z Veľkých planín, texaský sivý vlk a ďalšie zo Severnej Ameriky. Už v 17.-18. storočí vlci vymizli z Britských ostrovov, v 19. storočí vo väčšine západnej Európy. Inde sa vlci vracajú. V Škandinávii ich počet narástol na 100 jedincov, avšak izolovanosť populácie spôsobuje malú rozmanitosť v genetike. Z Talianskych Apenín sa vlci vrátili do Álp Francúzska a Švajčiarska. Z Poľska sa zatúlajú do Nemecka, od nás do Čiech a Maďarska. V USA sa pokúšajú o ich reintrodukciu („znovuosídlenie“), napríklad v 1995-1996 v Národnom parku Yellowstone. Vlk červený (Canis rufus) Je samostatný druh a žije iba v Amerike, kde ho na väčšine pôvodného územia vyhubili. Vďaka reintrodukcii sa vyskytuje v malých populáciách (okolo 100 jedincov) v štátoch Texas a Luisiana. Vedci sa domnievajú, že je krížencom vlka dravého a kojota. Vlk etiópsky (Canis simensis) Žije v horách Etiópie. Niekedy ho považovali za šakala, ale genetické analýzy ukázali, že patrí medzi vlkov. Žije vo svorkách, ale loví individuálne hlavne menšie cicavce. Jeho stav je kritický, na svete ich žije len okolo 500. Ohrozené sú predovšetkým človekom: strata územia, farmárčenie, prenasledovanie a choroby rozšírené domácimi psami. „Vlci“, ktorí v skutočnosti nie sú vlkmi Vlk hrivnatý (Chrysocyon brachyurus), žijúci v Južnej Amerike, sa vyznačuje veľmi dlhými končatinami, dlhou huňatou srsťou aj dlhými ušami. Opisujú ho ako „červenú líšku na chodúliach“. Vlkovec psohlavý (Thylacinus cynocephalus) žil v Austrálii a podobal sa na vlka, ale mal pruhy ako tiger. Podobne ako kengura mal vak pre mláďatá, preto patril medzi vačkovce. Chovatelia oviec spôsobili jeho vyhubenie v 30-tych rokoch 20. stor. Ľudia ho vraj odvtedy zahliadli, ktovie, možno ešte niekde žije v odľahlých končinách.
Náhľad fotografií zo zložky Vĺčkovia ;)